Tzv. prepadnutý hlas je mýtus!

Áno, existuje prepadnutý hlas ako technicky zničený hlas alebo hlas neúčasti.
Ale inak „prepadnutý hlas“ nie je nič iné len mýtus a za ním nie je nič iné len vystrašený a zúfalý výkrik: „Voľte nás, menšie zlo!“
„Voľba menšieho zla“ je voľba nesvojprávnych občanov.
Ak by volič vždy volil len tú stranu a kandidátov, ktorí sú najbližšie jeho predstave, nehľadiac na odhady percentuálneho zisku, dostali by sme oveľa pravdivejší obraz o vôli občanov.
Politická scéna by sa pre každé blížiace sa voľby spestrila, dostala by jemnejšie kontúry, odtiene, chute a vône.
Tomu by som s radosťou a hrdosťou hovoril slovenská politická gastronómia!

Ale toto sústavné skresľovanie, skrývanie a potláčanie vôle občanov,
ktoré paradoxne páchajú voliči na sebe dobrovoľne použijúc akože zodpovedný rozum (narozdiel od každodenného rozumu) a akože zvýšený cit pre zodpovednosť (narozdiel od údajne politicky nekorektných vášní),
zapríčiňuje to, že vlastne nevieme, čo naozaj chceme v politike.

„Voľba menšieho zla“ funguje ako konvertor, do ktorého nevieme čo presne vlezie pri voľbách, ale vidíme veľmi presne, čo z neho vylezie. „Toto že sme my???“, alebo: „Ktorý magor mohol zase takto voliť???“
Počúvam to po voľbách až veľmi často.

A tak máme strany

• ľavicové (teda ľavoľavé a pravoľavé),
• pravicové (teda pravopravé a ľavopravé),
• širokorozchodné (teda širokého stredu viac-menej naľavo alebo viac-menej napravo),
• a strany také široké ako jeden veľký lievik, do ktorého možno naliať všetky politické orientácie, ktoré ešte zvládne vylogať slovenský volič v každých veľkých voľbách a pritom nezdochnúť tesne pred urnou na otravu z politiky.

Každopádne o týchto stranách platí, že všetky majú svoj tajný, prepáčte, interný

• cenník služieb (teda za ich principiálnosť, keď sa cítia na niečo veľké, privatizačné alebo tendrové),
• cenník zliav (teda za úprimnú snahu pridať sa, keď nikto nie je na nich zvedavý, ale predsa by sa zišla širšia podpora, prepáčte, rozumný konsenzus, lebo veď vždy ide o záchranu Slovenska pre budúce pokolenia bližšie neurčitej budúcnosti),
• a samozrejme cenník expresných príplatkov (keď nieto ani trochu kam uhnúť, ale okolnosti vyžadujú veľkolepý obrat o 180°).

Vskutku, aký dobrý nápad!

Taktiež každý kandidát by mal pred voľbami zverejniť osobný cenník, nazvyme ho základný. Potom by sa v parlamente konečne transparentne hlasovalo a licitovalo.
Konečne by tu bol ten „ich“ kapitalizmus, ktorý by médiá nemuseli cudne zakrývať prívlastkom „trhový“.

Konečne by tu bol na plnú hubu ten „ich“ trh, burza, dražba, dostihy. Áno, každý by si mohol skontrolovať, či práve ten jeho kôň nebežal za dampingovú cenu ako nejaký neskúsený chmuľo, buľo, truľo, pako, dement, idiot, kretén, amatér, neprofesionál, diletant, rojko, idealista, naivka (úmyselne som nepoužil označenie „obyčajný človek“ a iné vulgárnosti).

Volič by mal urobiť iba to, že si zvolí svojho zástupcu a ten potom nech sa „kombinuje“ do paktov, koalícií a klík. Ak sa jeho zástupca nedostane ďalej, škoda. Nle nie každý pretekár dobehne ako prvý a ešte k tomu v rekordnom čase.
Voliť „menšie zlo“ bežiace v susednej dráhe je riadna schizofrénia od začiatku volebného kalkulu.

Neviem, prečo by sme mali takto zachraňovať kandidátov, ktorí nič neponúkajú, iba ideologickú klasifikáciu a veľké, veľmi veľké frázy a veľké, veľmi veľké prázdne gestá na chvíľkové zaujatie. Alebo ani to nie.

(Tento PR článok si objednalo duo „Variété Lipšic & Matovič, spol. s r. o.“)